Nevyhli sme sa tomu. Hoci sme sa snažili, predsa nás táto druhá vlna dobehla. Áno, mali sme COVID-19, a keďže je to stále horúca téma, radi by sme sa v tomto blogu podelili s tým, ako sme to v rodine zvládli a čo bolo na tom celkom najťažšie.
Keďže nie sme epidemiológovia a túto tému sme počas nášho štúdia na vysokej škole života vymeškali, nebudeme robiť žiadne závery. Chceme sa iba podeliť s tým, ako sme to prežívali.
Ani obraz, ani zvuk
Začal by som tým, ako sme sa nakazili. A ako napovie nadpis, odpoveď netušíme. V marci sme to všetko brali tak nejako vážnejšie – nielen rúška, ale aj ruky sme si umývali poctivejšie (a mali sme problémy so sucho pokožkou), aj kontaktu sme sa výhýbali intenzívnejšie.
V tejto druhej to aspoň mňa osobne až toľko nefascinovalo, celé to trvá akosi príliš dlho na to, aby som dokázal byť v strehu. A zrejme práve toto sa nám stalo osudným.
Kde, kto a ako netušíme. A to je na tom práve nebezpečné, prejavilo sa to so značným odstupom a zároveň veľmi nenápadne.
Zbohom čuch, zbohom chuť
Ja som ako prvý začal cítiť, že nie som úplne OK. Považoval som to za nádchu, takú, ktorú som mal už toľkokrát. Podozrivé to začalo byť, keď manželka začala strácať čuch a chuť. Podobne aj ja.
Ale aj to sa niekedy stane pri nádche, však? Pri týchto príznakoch sme sa samozrejme odrezali od sveta, ale nevedeli sme čo a ako. Keďže v ten víkend prebiehalo plošné testovanie, rozhodol som sa, že tam pôjdem a overím si stav.
Bolo mi jasné, že Ag test ma nemusí odhaliť, ale napokon, prečo to aspoň neskúsiť? Moja predpojatosť voči testu sa však ukázala ako neopodstatnená, na certifikáte mi svietil pozitívny výsledok.
PCR a karanténa
Hoci sme to čakali, aj tak nás výsledok nepotešil. Hneď sme sa objednali na PCR testovanie (tento web asi poznáte). Keďže som však priznal pozitívny výsledok antigénového testu, mne už len potvrdili karanténu a manželku objednali na štvrtok (bola nedeľa).
Potom sme si zmapovali stretnutia so známymi a začali sme ich obvolávať. Niekde som sa veľmi obával, inde som ich kontaktoval len tak pre istotu. Toto bola nepríjemná časť. Človek nechce nikomu kaziť život, ale brali sme to ako našu povinnosť.
No a hurá karanténa. Byť doma ďalších 10 dní s dvomi synátormi a snažiť sa pracovať… to bude veľký challenge. Ukázalo sa však, že nie najväčší.
Chrípočka
V rodine sme mali celú sadu príznakov – manželka stratila čuch a chuť, ja som mal skoro všetko, až na vážnejšie problémy s dýchaním. Teploty, malátnosť, kašeľ, bolesť svalov a kĺbov. Niečo podobné nepríjemnej chrípke.
Bola to skutočne hnusoba, ale u mňa s miernymi príznakmi. Vzhľadom na to, že dovolať sa lekárom bolo nemožné, dovolím si povedať, že som za takýto priebeh veľmi vďačný. Netuším, čo by som robil, keby sa to komplikuje viac a nedá sa to len tak vyležať.
Synátori to zvládli najlepšie, takmer bez akýchkoľvek komplikácii. Za toto som samozrejme veľmi vďačný. Manželka mala PCR test pozitívny, výsledok prišiel v ten istý deň. Potom sa veci ešte pohli, dostali sme ďalšie info a pomoc, aj sme sa dokázali spojiť s lekárom.
Každopádne, choroba pokračovala ešte asi týždeň, čuch a chuť sa vrátila snáď ako posledná. Nikdy som si neuvedomoval, akú sú tieto zmysly dôležité. Napríklad moja milovaná káva bez nich stratila úplne zmysel.
Vypiť 30 ml horúceho niečoho čo človek necíti ani v ústach ani v nose, to fakt nie. Smutné, ale doteraz mám problém sa z kávy tešiť.
Tak čo, báť sa jej, či nie?
Na túto otázku odpoveď nemáme. Karanténa je frustrujúca, strata možnosti ísť von tiež. Niekedy je ťažké to doma vedľa seba vydržať, nech sa máte akokoľvek radi.
Bola to však zároveň príležitosť byť viac spolu, venovať sa deťom novým spôsobom, dokázať vysvetliť, čo to vlastne oco robí za tým počítačom. A samozrejme, zistiť, koľko úžasných ľudí sa vám ozve s ponukou na pomoc.
Nehovorím len o blízkej rodine, ktorá nás podporovala na dennej báze, ale aj o spoločenstve, priateľoch. Ak si niečo odnášam z tých náročných dní, je to práve toto. Ľudia sú úžasní a v čase núdze sa to fakt niekedy prejaví naplno.
Je mi nesmierne ľúto ľudí, ktorým toto ochorenie skomplikovalo život, alebo im ho dokonca vzalo. Inkubačná doba je tak dlhá, že koronu budeme náháňať asi ešte veľmi dlho. Vôbec by som ju nepodceňoval, ale stále verím, že to všetko zvládneme.
Najnovšie komentáre